Autori: Tracy Epton, University of Manchester, Spojené kráľovstvo; Lisa Marie Warner, MSB Medical School Berlin, Nemecko; Aleksandra Lazic, nezávislá výskumníčka z Belehradu, Srbsko
Práca s vysokorizikovými pacientmi v kontexte COVID-19 môže pôsobiť ako zvládanie viacerých konverzácií súčasne. Potrebujeme pacientovi komunikovať klinickú informáciu, ale zároveň si pacienti prinášajú vlastné presvedčenia formované kultúrou, skúsenosťami so zdravotnou starostlivosťou, obavami zo stigmatizácie, protichodnými informáciami zo sociálnych sietí a každodennými životnými tlakmi. Behaviorálna veda nám môže pomôcť tieto vrstvy rozpletať a celý proces urobiť plynulejším, empatickejším a efektívnejším.
Jedna z výziev vzniká už v momente oznámenia diagnózy. Mnohí klinici majú obavy z komunikácie citlivých informácií, najmä ak sú pod časovým tlakom alebo si nie sú istí reakciou pacienta. Pacienti si zároveň môžu prinášať dezinformácie („testy nie sú presné“, „COVID už nie je vážny problém“) alebo nedôveru voči zdravotníckemu systému založenú na predchádzajúcich skúsenostiach. Niektorí sa obávajú, čo diagnóza bude znamenať pre ich zamestnanie, rodinu alebo komunitu.
Keď vstupujeme do takéhoto rozhovoru, vstupujeme do priestoru, ktorý je v prvom rade ľudský, nielen medicínsky. Rozhovory o zdraví môžu byť pre ľudí náročné – môžu sa cítiť posudzovaní, zahanbení alebo mať pocit, že robia „nesprávne“ zdravotné rozhodnutia. Ak sa takto cítia, môžu reagovať defenzívne; napríklad popierať potrebu liečby, zľahčovať závažnosť COVID-19 alebo veriť, že liečba je neúčinná. V odporúčaniach v kroku 1 nájdete stratégie, ako vytvoriť bezpečný priestor na komunikáciu diagnózy, korigovať dezinformácie a znižovať tendenciu k defenzívnym reakciám.
Po prijatí diagnózy prichádza ďalšia výzva – motivácia. Motivácia len zriedka vyplýva výlučne z informácií o riziku. Mnohí pacienti so zvýšeným rizikom, najmä tí, ktorí sa cítia iba mierne chorí alebo nemajú žiadne symptómy, môžu mať problém pochopiť, prečo je potrebná urgentná liečba. Iní pochybujú o účinnosti liečby antivirotikami alebo sa obávajú nežiaducich účinkov. Niektorí sa nevnímajú ako „vysokorizikoví“ alebo môžu mať náboženské či kultúrne presvedčenia týkajúce sa liekov, ktoré ich rozhodovanie komplikujú. Tieto obavy však možno často riešiť pomocou techník zmeny správania (pozri krok 2).
Aj keď je pacient plne motivovaný, po začatí liečby môže čeliť ďalším prekážkam. Môže zabúdať na užívanie liekov, nerozumieť pokynom alebo mať ďalšie povinnosti spojené s rodinou či prácou. Dokonca aj samotné zlepšenie zdravotného stavu po jednom či dvoch dňoch môže viesť k predčasnému ukončeniu liečby. Adherencia nie je len otázkou ochoty – ide aj o to, ako liečba zapadá do každodenných rutín. Aj v tomto smere môže pomôcť proaktívne plánovanie (pozri krok 3).
Podpora vysokorizikových pacientov počas diagnostiky a liečby COVID-19 funguje najlepšie vtedy, keď sa behaviorálna veda kombinuje s kultúrnou citlivosťou; nasledujúce odporúčania by mali byť ukotvené v oboch týchto princípoch.
Praktické odporúčania
Krok 1: Vytvorte bezpečnú a rešpektujúcu atmosféru pri oznamovaní diagnózy
Začnite tým, že oceníte silné stránky alebo hodnoty pacienta – pomáha to znižovať defenzívnosť a budovať vzťah založený na dôvere. Jednou z metód znižovania obranných reakcií je tzv. „afirmačný“ prístup, pri ktorom pacientov povzbudíme, aby sa krátko zamysleli nad svojimi osobnými silnými stránkami a významnými životnými rolami, napríklad, že sú dôležitou osobou pre iných – starostlivým partnerom, rodičom alebo kolegom – namiesto sústredenia sa na samotné ochorenie. Takýto prístup môže podporiť sebahodnotenie a zvýšiť pravdepodobnosť prijatia diagnózy a ďalších krokov liečby. Ak sa objavia dezinformácie, korigujte ich pokojne pomocou princípu „faktického sendviča“ („fact sandwich“): najprv uveďte fakt, stručne spomeňte mýtus, vysvetlite, prečo je nesprávny, a následne sa vráťte k faktu. Používajte jednoduché a kultúrne zrozumiteľné vysvetlenia, najmä u pacientov s nižšou zdravotnou gramotnosťou alebo obmedzenou jazykovou znalosťou.
Krok 2: Používajte jasné a angažujúce komunikačné nástroje na podporu motivácie
Techniky motivačného rozhovoru – otvorené otázky, reflektívne počúvanie a afirmácie – môžu pacientom pomôcť identifikovať vlastné dôvody pre prijatie liečby, čo býva oveľa účinnejšie než samotné presviedčanie. Naratívy – napríklad krátky príbeh o skúsenosti iného pacienta, alebo vizuálne pomôcky vo forme infografík či ilustrácií, napríklad jednoduché zobrazenie vírusovej nálože s liečbou a bez liečby, môžu pomôcť vysvetliť význam včasnej liečby, Riziko tak vyznie konkrétnejšie a pochopiteľnejšie. Pacientov možno tiež povzbudiť, aby zvážili vlastné výhody a nevýhody liečby, pričom by mali uvažovať nielen o svojom zdraví, ale aj o tom, ako ich zotavenie ovplyvní ich sociálne prostredie (napríklad schopnosť byť oporou pre rodinu alebo udržiavať blízke vzťahy). Najmä u starších dospelých môžu byť emočne významné a krátkodobé benefity liečby (napríklad „rýchlo sa zotaviť, aby som mohol vidieť vnúča“) presvedčivejšie než dlhodobé zdravotné ciele (napríklad prevencia kumulácie zdravotných komplikácií).
Krok 3: Podporujte adherenciu prostredníctvom praktického plánovania
Spolupracujte s pacientom na vytvorení konkrétneho akčného plánu – kde bude mať uložené lieky, kedy ich bude užívať v rámci každodennej rutiny a aké podnety mu ich pripomenú. Vďaka takémuto prístupu bude adherencia zvládnuteľnejšia a menej závislá od pamäti. Stratégie implementačných zámerov („Ak budem v práci v čase užívania liekov, tak…“) pomáhajú udržať liečbu aj pri zmene bežných rutín. Organizéry na lieky, alarmy a vizuálne pripomienky môžu podporiť pravidelné užívanie liekov.
Pacientom môžete zároveň pomôcť identifikovať možné bariéry v užívaní liekov a vopred hľadať potenciálne riešenia. Povzbudzujte ich, aby využívali podporu svojho okolia, ktoré často privíta možnosť pomôcť.
V každej fáze procesu však záleží od kultúrne citlivej starostlivosti. Pýtajte sa na vieru a postoje, rodinné role, či preferované jazyky. Pri takomto prístupe vyznejú plány rešpektujúco a realisticky. Kombináciou budovania dôvery, podpory motivácie a praktického plánovania môžu zdravotnícki pracovníci zlepšiť výsledky liečby a znižovať nerovnosti u tých pacientov, ktorí to potrebujú najviac.
Preložil: Radomír Masaryk
Odborná korektúra: Alexandra Bražinová
