Bart Verkuil, Katedra klinickej psychológie, Univerzita v Leidene, Holandsko a PEP Group, Noordwijk, Holandsko
“Čo keď sa nakazím a skončím v nemocnici?” “Čo ak za pár mesiacov nebudem môcť zaplatiť svoje účty?” “Aký vplyv bude mať tento lockdown na zdravie mojich detí?”
Hrozba koronavírusu má obrovský dopad na naše životy. Vedci používajú štatistické modely na zistenie šírenia vírusu, aby určili, aké opatrenia je potrebné prijať, a odhadnúť, akým rizikám čelíme. To pomáha získať nad touto pandémiou určitú kontrolu. Je zaujímavé, že ako jednotlivé ľudské bytosti neustále konáme ako títo vedci, ale automatickejšie; našu ľudskú myseľ možno považovať za „predpovedajúce stroje“, ktoré neustále odhadujú, či v súčasnosti existuje riziko infikovania, straty zamestnania alebo kritiky. Existujú veľké rozdiely v tom, ako ľudia odhadujú tieto riziká, a u niektorých ľudí tieto odhady vedú až k silným obavám.
Čím to je, že sú niektorí ľudia náchylnejší k obavám ako iní? Nedávne poznatky z evolučnej teórie naznačujú, že stres a obavy sú v skutočnosti veľmi bežné a logické – dokonca aj „predvolené“ – reakcie na hrozbu. Pri predpovediach ohľadne budúcnosti máme všetci tendenciu mýliť sa z opatrnosti. Je to tak preto, že v dávnych dobách dokázali prežiť iba tí ľudia, ktorí boli, čeliac známkam ohrozenia, opatrní. Títo opatrní ľudia odovzdali svoje gény ďalším generáciám. Podľa nedávno navrhovanej Všeobecnej teórie stresu („GUTS“) by preto otázka nemala znieť „Prečo sa ľudia obávajú?“ ale: „Prečo nemôžu niektorí ľudia vypnúť túto logickú reakciu na hrozbu a neistotu?“.
Zdá sa, že odpoveď spočíva v schopnosti rozpoznávať signály bezpečia. Iba keď ľudia vnímajú jasné známky toho, že sú v bezpečí, ich obavy sa vypnú. V našich odhadoch rizík, s ktorými sa môžeme vo svete stretnúť, hodnotíme signály nebezpečenstva aj bezpečia, ale tie boli predchádzajúcimi modelmi stresu do veľkej miery ignorované. Teória GUTS hovorí, že je to rpáve vnímanie bezpečia, ktoré ľuďom umožní vypnúť ich obavy. Ak absentuje pocit bezpečia, budeme sa trápiť obavami. Neurobiologické štúdie ukazujú, že ak vnímame bezpečie, prefrontálna kôra začne inhibovať stresovú reakciu. Z tohto pohľadu musia klinickí lekári brať do úvahy mieru pocitu bezpečia, ktorú pacienti v súčasnosti prežívajú v každodennom živote. GUTS v nadväznosti na uvedené hovorí o niekoľkých zdrojoch bezpečia.
Miera „pocitu bezpečia“ je v prvom rade určená životnými skúsenosťami a osobnou históriou. Ak ľudia vyrastajú v bezpečnom prostredí, postupne sa dozvedajú, že ich svet je bezpečné miesto, ktoré je predvídateľné a kontrolovateľné (aspoň do istej miery). Naučia sa nadväzovať blízke vzťahy s ostatnými ľuďmi, učia sa, že ostatní môžu byť starostliví a priateľskí. Nie každý však vyrastie v takom bezpečnom prostredí. Stresujúce zážitky počas detstva ovplyvnia pocit bezpečia vo vzťahu k okolitému svete a predisponujú ľudí k tomu, aby sa neskôr v živote trápili obavami.
Existujú však aj iné zdroje pocitu bezpečia. Pocit bezpečia môže vychádzať zo skúsenosti s podpornou sociálnou sieťou tvorenou ľuďmi okolo nás. Ľudia sa vyvinuli v skupinách. Náš stresový systém je brzdený silnejšie, keď sme s priateľskými ľuďmi, ako keď sme sami. Preukázalo sa tiež, že fyzický kontakt a objatie znižuje našu reakciu na stres. Ďalší zdroj pocitu bezpečia pochádza z našich vlastných tiel: je to fyzická zdatnosť. Ľudia, ktorí sú aktívnejší, prejavujú voči stresu väčšiu odolnosť. Aktívni ľudia môžu mať väčší pocit bezpečia práve preto, že dokáže v prípade potreby ľahšie čeliť fyzickým hrozbám. Je pravdepodobné, že v dávnych dobách potrebovali fyzicky menej zdatní jedinci skenovať svoje prostredie pred predátormi oveľa častejšie ako ich zdatní a zdraví rovesníci, ktorí by pred predátormi mohli ľahšie utiecť. Posledným zdrojom pocitu bezpečia je prístup k prírode. Ako ľudia sme sa vyvinuli v prírodnom prostredí (namiesto v urbanizovanom). Takéto prírodné prostredie mohlo evolučne poskytovať signály bezpečia (úkryty, vyhliadky, informácie o únikových cestách). Sociálne kontakty, fyzická aktivita, pobyt v prírode …. sú to práve tieto zdroje pocitu bezpečia, ktoré boli v dôsledku lockdownu kompromitované všade na svete.
Ako jeden z vedcov za teóriou GUTS a psychológ pôsobiaci v klinickej praxi môžem konštatovať, že tieto poznatky zmenili moju prácu s pacientmi. Okrem obvyklých kognitívno-behaviorálnych intervencií, ako je popisovanie starostí a hľadanie dôkazov o ich racionalite, či zapojenie sa do cvičení vnímavosti alebo relaxácie, GUTS zdôrazňuje niekoľko ďalších zaujímavých spôsobov, ako sa s týmito starosťami vyrovnať.
Praktické odporúčania
– Uznajte a normalizujte obavy ako bežnú reakciu na novosť, neistotu a hrozbu. Pokúšať sa potlačiť obavy (pomocou všetkých druhov rýchlych riešení) to všetko ešte zhorší.
– Urobte si čas na pochopenie predchádzajúcich životných skúseností osoby vzhľadom na zažívaný pocit bezpečia. Bol pacient počas svojho dospievania vnímať svet ako bezpečné miesto? To určuje tempo, s akým môžete očakávať zmenu. Niektorí sú o niečo zraniteľnejší voči obavám kvôli predchádzajúcim zážitkom alebo kvôli tomu, že sa rodia emocionálne citlivejší. Berte túto zraniteľnosť do úvahy, aby ste sa vyhli sklamaným pacientom.
– Nezabudnite na telo: pravidelná fyzická aktivita môže pomôcť pacientom zažiť uvoľnenejšiu myseľ, aj z dlhodobého hľadiska. Najlepšie je, ak sa táto činnosť koná vonku s množstvom okolitej zelene.
– Motivujte pacientov, aby hovorili o svojich obavách. Ustarostení ľudia sa môžu cítiť osamelí a zahanbení. Ak ich motivujete, aby hovorili o obavách s ostatnými, môže to viesť nielen k väčšej podpore, ale aj k experimentom, kde sa hrozivé predpovede („bude sa mi za to smiať“) môžu zmeniť na pozitívne skúsenosti („bola vlastne ok a pomohla mi z toho von).
– Vysvetlite, že obavy samy osebe môže niekedy pomôcť vytvoriť pocit, že veci sú pod kontrolou („musím niečo urobiť … aspoň si o to budem robiť starosti“), ale jedná sa o falošný pocit bezpečia. Pomôžte ľuďom rozpoznať, že niektoré veci sú nad rámec kontroly – čo môže byť bolestivé – a že precvičovanie prijatia a súcitu je kľúčové.
[Preložila Zuzana Dankulincová]
