Stephan Dombrowski, University of New Brunswick, Kanada

Odkráčať smrti

Chôdza je jednou z najzákladnejších foriem ľudského pohybu a je spojená s množstvom zdravotných výhod. Dôkazy naznačujú, že tí, ktorí chodia viac, majú menšiu pravdepodobnosť predčasnej smrti, čo naznačuje, že je možné odkráčať smrti (aspoň na chvíľu).

Chôdza a mŕtvica

Chôdza ako forma fyzickej aktivity je obzvlášť užitočná pre jedincov s mozgovou príhodou, hlavnou príčinou invalidity dospelých. Pravidelná fyzická aktivita po mŕtvici môže znížiť riziko opätovného výskytu mŕtvice, pomôcť pri zotavení a zlepšiť celkové fungovanie, zdravie a pohodu. Ľudia s cievnou mozgovou príhodou však strávia približne 75% bdelého času sedením, čo je viac ako ich rovesníci rovnakého veku. Chôdza je však jednou z najdostupnejších foriem fyzickej aktivity po mozgovej príhode – 95% ľudí dokáže chodiť 11 týždňov po mozgovej príhode. Okrem toho je chôdza preferovanou formou fyzickej aktivity pre ľudí s mozgovou príhodou, ktorí ju považujú za dostupnú, príjemnú a často spoločenskú. Kľúčovou otázkou je, ako podporiť ľudí s mŕtvicou, aby viac chodili?

Nikdy nebudeš kráčať sám

Akútna zdravotná príhoda, akou je mŕtvica, môže mať zničujúci dopad na osobu a jej blízkych, vrátane manžela či manželky, rodinných príslušníkov a priateľov. V náročnom životnom období, ako sú napríklad udalosti súvisiace so zdravím, sa ľudia zvyčajne navzájom podporujú, aby si vzájomne pomohli vyrovnať sa s dopadom udalosti a procesom regenerácie. Dôkazy naznačujú, že ľudia s mŕtvicou, ktorí po mŕtvici úspešne (znovu) zaviedli do svojho života fyzickú aktivitu, ako je chôdza, mali tendenciu mať aj podporu partnera. Zdá sa, že podporní partneri často intuitívne používajú účinné techniky, ako je stanovovanie cieľov, monitorovanie cieľov a spätná väzba, aby pomohli ľuďom s mozgovou príhodou zapojiť sa do chôdze prostredníctvom spoločných aktivít. Kvalitatívny výskum ukázal, že pomocou týchto prístupov sa partneri snažia obnoviť chôdzu, aby uľahčili účasť na spoločných aktivitách, ktoré si spoločne užívali pred mozgovou príhodou. Tieto prístupy môžeme opísať ako „dyadické intervencie“, kde sa dvaja ľudia (osoba s mŕtvicou a rodinný príslušník) snažia dosiahnuť jeden cieľ (zvýšenie času stráveného chôdzou). Kľúčovou otázkou je, či môžeme nájsť spôsob, ktorým zabezpečíme, že budú dyadické intervencie častejšie a systematickejšie?

Využitie „toho, čo funguje“ 

Aby sa systematicky využili priaznivé účinky dyadických procesov na podporu zmien, bola vyvinutá 12-týždňová intervencia – nazvaná “We Walk” čiže “My kráčame” – zameraná na zvýšenie času stráveného chôdzou po mŕtvici. “We Walk” bolo starostlivo vyvinuté na základe princípov zameraných na človeka a psychologickej teórie a spojil vyškoleného facilitátora, „prechádzkového kamaráta“ a človeka s mozgovou príhodou, aby sa spoločne stretli osobne a/alebo na diaľku cez telefón a prešli štruktúrovanými aktivitami a technikami, ako je nastavenie cieľa, plánovanie akcií a monitorovanie,. Zistilo sa, že takto naplánovaná intervencia bola pomerne dobre uskutočniteľná. Pre „prechádzkového kamaráta“ ako aj človeka s mozgovou príhodou bolo prijateľné podporovať chôdzu vonku, čo podčiarkuje potenciál dyadickej intervencie na podporu zmeny správania. Keďže stále prebieha ďalší výskum s cieľom spresniť a otestovať intervenciu, aké ponaučenia možno vyvodiť v tejto fáze?

Dyadické intervencie – užitočné a komplexné

Dyadické intervencie prinášajú komplexnosť, pretože sa zameriavajú na viacerých ľudí a zvyčajne stavajú na existujúcich vzťahoch medzi nimi. Používanie existujúcich vzťahov má mnoho výhod, ale závisí od typu vzťahu, ktorý dyády medzi sebou majú. Patria sem aspekty vzťahov, ako je dôvera, čestnosť, rešpekt a komunikačné vzorce. Tieto stavy sú často mimo kontroly dyadickej intervencie. Napríklad niektorí účastníci intervencie “We Walk” zdôraznili tenkú hranicu medzi povzbudzovaním a otravovaním – čo možno považovať za opakované pripomenutie, aby ste vykonali cieľové správanie bez hmatateľného pokroku. Hoci otravovanie nie je súčasťou taxonómie techník zmeny správania, ani nebolo zahrnuté ako technika vo “We Walk”, stratégia poskytovania sociálnej opory sa môže v určitých kontextoch na otravovanie zmeniť. Preto je potrebné, aby intervencie dyadickej zmeny správania venovali veľkú pozornosť tomu, aby sa zabezpečilo, že sociálna opora napĺňa osobné potreby osoby s cievnou mozgovou príhodou, aby sa maximalizoval potenciál tohto typu intervencie.

Praktické odporúčania:

1. Chôdza k zdraviu a preč od smrti: Chôdza ako forma dostupnej fyzickej aktivity je obľúbená u mnohých ľudí, vrátane tých, ktorí majú fyzické problémy, a mohla by byť jednou z prvých aktivít, ktoré treba zvážiť, najmä u tých, ktorí sú neaktívni.
2. Venujte sa efektívnej praxi „v reálnom svete“: Ľudia často intuitívne používajú efektívne techniky zmeny správania a venovanie pozornosti tomu, čo funguje v „reálnom svete“, môže pomôcť ostatným.
3. Systematizovaná intuícia: Rozvíjanie intervencií založených na systematizujúcich postupoch, ktoré pomáhajú ostatným, môžu byť spôsobom ako je možné šíriť užitočné stratégie ďalej. Spolupráca s dyádami na dohadované a odsúhlasení spoločných cieľov v oblasti chôdze a spoločné plánovanie toho, ako budú ciele dosahované, je dôležitým nástrojom pre zdravotníckych pracovníkov pri uľahčovaní zmeny správania.
4. Existujúci vzťah môže uľahčiť alebo ohroziť pokusy o zmenu: Podporné vzťahy ukazujú vzájomnú angažovanosť, podporu a rešpekt jeden k druhému, ochotu spoluvytvárať príležitosti na prechádzky, ktoré sú náročné, ale zaujímavé, flexibilné a schopné prispôsobiť sa schopnostiam osoby s mozgovou príhodou .
5. Podporujte sa spoločne: „Prechádzkoví kamaráti“ by vám mali pomôcť vybrať si zmysluplné ciele, na ktorých by mohli stavať. Napríklad ísť pešo do supermarketu alebo prejsť sa po parku bolo pre niektorých zmysluplnejšie v porovnaní so stanoveným počtom krokov za deň a pomohlo to rozvíjať a udržiavať motiváciu, najmä preto, že krokomery a iné zariadenia na nosenie často pre túto populáciu nefungujú dobre. 

[Preložila Zuzana Dankulincová]