Fear is a bad counsellor

Strach je zlý radca

Posted on Posted in Fear, Incentives

Dr Gjalt-Jorn Peters, Open University, Holandsko

 

Apelovanie na náš strach je bežne používanou stratégiou k zmene správania. Príkladom sú dnes všade prítomné hroziace a odstrašujúce správy na obaloch tabakových výrobkov, v kampaniach na podporu používania bezpečnostných pásov a odrádzania od užívania drog. Napriek popularite a rozšírenému používaniu týchto so strachom pracujúcich metód, výskum naznačuje, že to nemusí byť práve najlepší spôsob ako zmeniť správanie, vzdelávať ich alebo zvýšiť ich informovanosť. Ako je to možné? Nemali by mať ľudia strach z vecí, ktoré by mohli poškodiť ich zdravie? Je predsa samozrejmé, že nikto, kto pozná riziká by nechcel sám od seba fajčiť, jazdiť bez bezpečnostného pásu alebo užívať metamfetamín, nie? Nie tak celkom…

Pôsobenie strachu

Jedným z dôvodov prečo má táto  taktika strašenia tak vysokú obľúbenosť v kampaniach v oblasti verejného zdravia je, že ľudia si často myslia, že vedia, ako sa budú ostatní správať. Ľudia sú presvedčení, že to, čo v nebezpečnom správaní bráni im, bude rovnako pôsobiť aj na ostatných. “Keby len ľudia poznali riziká …”

 

Samozrejme, že riziká spojené s mnohými nezdravými spôsobmi správania sú v dnešnej dobe pomerne často šírené v médiách a prostredníctvom sociálnych sietí. Vari sa tieto kampane nedostávajú k ľuďom, ktorí sú ohrození? Alebo sú tieto správy málo konfrontačné či silné? Možno by ešte konfrontačnejšia alebo desivejšia správa mohla fungovať lepšie a preraziť obranu ľudí, konfrontovať ich s tým, ako nebezpečné takéto správanie je a prinútiť ich, aby si rozmysleli či skutočne siahnu po cigarete alebo metamfetamíne. A skutočne, keď sa spýtate laikov, čo by mohlo fungovať a ako odradiť ľudí od  robenie toho, čo je nezdravé, je to často jedna z najpopulárnejších odpovedí.

 

Už nejakú dobu však vieme, že tento predpoklad je v svojej podstate chybný. Nie vždy sú si ľudia jasne vedomí dôvodov, ktoré majú pre svoje konanie. Zisťovať u cieľovej populácie aké sú ich dôvody prečo robia (alebo nerobia) určité veci môže byť veľmi užitočné  a ich zapojenie do procesu vytvárania intervencií je určite rozhodujúce pre ich budúci úspech. Avšak, laici nie sú odborníci na zmenu správania a zodpovednosť by preto nemala byť dávaná na ich plecia.
Vedľa intuitívnej príťažlivosti odstrašujúcej komunikácie je ďalším dôvodom pre jej popularitu vnímaný nedostatok iných alternatív. Nie všetci tvorcovia intervencií a reklamné agentúry poznajú protokoly pre tvorbu intervencií ako intervenčné mapovanie či vedia o iných metódach určených na zmenu správania, ktoré sú k dispozícii.

 

Je pochopiteľné, že tvorcovia intervencií často používajú strach a hrozby v ich úsilí o podporu zdravia, pretože sú ľahko dostupné a sú založené na “zdravom rozume”. Ale prečo je to problém?

 

Niet sa čoho báť, len strachu samotného

Problém je v tom, že ľudia sa nie vždy správajú racionálne, a že evolúcia nás “nenaprogramovala” na väčšinu vecí, ktoré robíme dnes. Jedna z vecí, v ktorej sú ľudia všeobecne celkom dobrí, je udržiavanie pozitívneho vnímania seba samého. A jedným z prostriedkov, ktoré na to používame, je narušenie našich vlastných predstáv.
Aj keď v princípe máme všetci záujem o informácie týkajúce sa rizík, ak tomu okolnosti nezodpovedajú, máme ich tendenciu vytesňovať. V prípade jednoduchého správania to nie je problém. Ak niekoho varujete, že by nemal jesť surové kurča, bude to s veľkou pravdepodobnosťou dodržiavať. Pri zložitejších formách správania už však vstupuje do hry problém vnímania seba samého.

 

Odvykanie od fajčenia je notoricky ťažké. V skutočnosti si väčšina fajčiarov praje prestať fajčiť, a v momente kedy si ľudia myslia, že sa nemôžu vyhnúť hrozbe, je ich sebaobraz ohrozený. Nie je jednoduché zapájať sa do niečoho deštruktívneho a pritom si byť plne a bolestivo vedomý hroziaceho nebezpečenstva. Práve preto majú ľudia rôzne spôsoby ako si byť týchto vecí vedomí menej. Kedykoľvek si človek nie je istý, že môže odvrátiť hrozbu, bude reagovať defenzívne s cieľom zachovania svojho sebaobrazu: buď bude bagatelizovať riziká alebo sa zameria na ďalšie pozitívne aspekty seba samého. Fajčiar by napríklad mohol hovoriť, že má  babičku, ktorá denne fajčí dve krabičky cigariet posledných štyridsať rokov a stále je silná (“Fajčenie nie je také nebezpečné”) alebo by mohlo vysvetľovať, že cvičí päťkrát týždenne alebo zje pol kila brokolice každý deň (“Som zdravý človek”). Tieto obranné reakcie pomáhajú ľuďom udržiavať si pozitívne vnímanie seba samého, čo im umožňuje pokračovať v nebezpečnom správaní.

 

Tieto procesy boli študované po viac ako šesťdesiat rokov. Napriek tomu zostáva táto téma stále trochu kontroverzná. S cieľom vyriešiť tento spor sa náš výskumný tím kriticky pozrel na všetok výskum v tejto oblasti. Skúmali sme, prečo sa na strane jednej niekoľko štúdií zistilo, že zdieľanie odstrašujúcich informácii funguje, zatiaľ čo na strane druhej, sú tu ďalšie štúdie (v zhode s psychologickými teóriami), ktoré zistili, že to tak nie je.

 

V prehľade literatúry sme zistili, že apelovanie na strach zmení správanie len vtedy, keď je spájané s intervenciami, ktorým sa zároveň podarilo zvýšiť dôveru jednotlivcov v ich schopnosti eliminovať hrozbu. Inými slovami, len keď ľudia si mysleli, že by bolo možné odvrátiť hrozbu, malo zmysel ich zastrašovať. Keď si ľudia neboli istí, že môže zmeniť svoje správanie, aby zabránili nebezpečenstvu ale napriek tomu boli zastrašovaní, neboli správy vzbudzujúce strach len neefektívne, ale niekedy dokonca úplne zlyhávali. Ak zastrašovanie alebo konfrontácia ľudí nie je tým správnym spôsobom ako efektívne zmeniť ich správanie čo potom je?

 

Praktické odporúčania

  • Pri pokuse o zmenu správania si najprv určite príčiny (determinanty) správania. Je najdôležitejšou príčinou vnímanie rizika, sociálne normy, alebo nedostatočné schopnosti?
    • Následne si určite, ktoré metódy môžu tieto príčiny zmeniť (vid tento rozsiahly zoznam a tieto prístupné praktické usmernenia)
    • Ak sa predsa len rozhodnete využiť zastrašujúcu komunikáciu, uistite sa o nasledovných dvoch veciach:
    – Buď je vaša cieľová skupina presvedčená, že môžu vykonávať žiaduce správanie (známe ako “vysoká seba-účinnosť), alebo;
    – Vaša intervencia obsahuje jednu alebo viac efektívnych zložiek, ktoré môžu pomôcť pri zvyšovaní ich vlastnej seba-účinnosti na prijateľnú úroveň.

Translation by Zuzana Dankulincová